Pod týmto názvom v dňoch 29. apríla – 4. mája 2019 bol zorganizovaný XIV. svetový kongres MAPRJAL v Astane, hlavnom meste Kazachstanu. Už dlho pred jeho začiatkom boli rozposlané príslušné informácie najmä rusistom a v rámci nich každý záujemca mohol získať potrebné údaje. Na Slovensku sa aktivizovala skupina kolegov z vedenia ARS na čele s prof. E. Kollárovou, ktorí s ostatnými záujemcami udržiavali pravidelné a efektívne spojenie. Pôvodne som neprejavoval veľký záujem o účasť na kongrese, ale po oslovení zo strany prof. Kollárovej som sa zaktivizoval. Podobných inšpiračných podnetov bolo viac a objavovali sa pravidelne. Mnoho organizačnej práce urobili naše statočné a obetavé kolegyne a kolega M. Barčáková, A. Koroľová, K. Borisová a M. Bujňák. Celá táto skupina zapálených rusistov zabezpečila vydarený priebeh nášho pobytu v Astane a za to im patrí od nás Большое, пребольшоe спасибо! A my ľudze zo Šarišu vieme byť vďační! Veď svetového kongresu sa zúčastnili štyria členovia Inštitútu rusistiky z Prešova a jedna jeho stúpenkyňa zo Šarišu!
Niektorí ďalší účastníci kongresu majú svoje korene tiež u nás (však, Andrejka, Milan a Dušan?). A vraj na Východe nič nie je!? Tento duch slovanského spoločenstva vládol v našej 18-člennej slovenskej delegácii počas celého pobytu. Napokon v záverečnej správe z kongresu sa konštatovalo, že podľa počtu účastníkov sme obsadili 3. miesto – po Rusoch a Kazachoch! Pritom na kongrese sa zúčastnilo 450 delegátov z 50 krajín. A naozaj v našej slovenskej skupine был русский и колларовский дух – od samotného počiatku nášho putovania až do ukončenia cesty na krásne Slovensko – bez kufrov. Ešte sa žiada zdôrazniť, že asi polovica prihlásených na kongres bola vyradených kvôli nedostatočnej kvalite svojho textu. My sme prešli kontrolným sitom všetci!
Zo stanice Bratislavské Nivy bol zabezpečený našimi skvelými manažérmi autobus, ktorý nás odviezol na letisko Schwechat. Miestnej úradníčke som skromne oznámil, že letím do Astany, načo mňa rázne upozornila – das ist Nursultan! Leteli sme ponad hory, doliny, roviny, rieky a mraky, až nás privítala matička Moskva na letisku v Šeremeteve. Tu bolo dosť času, aby sme sa pripravili na nočný let do Astany (pardon – Nursultan.). Ešte asi o druhej v noci nás v lietadle dobre nakŕmili a ráno okolo 6.00 miestneho času, kde je 4-hodinový časový posun oproti našim krajom, sme sa objavili na kazašskej zemi. Tu už nás čakala jedna miestna kolegyňa aj s autobusom a previezla celú našu nevyspatú, ale nakŕmenú skupinu do hotela Park Royal. Bol pondelok 29. apríla, hotelové izby nám pridelili na veľmi dobrej úrovni, takže hneď prvé chvíle pobytu nás vtiahli pod perinu. Celé ubytovanie aj s raňajkami na jedného vyšlo asi okolo 80 eur. U nás podobné hotely berú aj viac iba za jednu noc. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že uvedený trend miestnej skromnosti bolo možne zaevidovať počas celého nášho pobytu. Netýkal sa iba finančných ukazovateľov, ale najmä správania sa domácich obyvateľov, s ktorými sme sa často stretávali. Voči nám boli veľmi milí, priateľskí a ústretoví na každej úrovni, čo sme zaevidovali všade. 29. apríla poobede po primeranej dávke denného spánku sa išlo na registráciu do reprezentačného hotela, ktorý sa od nášho dočasného sídla nachádzal asi 30 minút miernej chôdze. Privítali nás najmä mladé usmievavé kazašské devy, poskytli nám všetky potrebné informácie, dali nám tašku s kongresovými materiálmi a lístkami na pár obedov a záverečnú recepciu. Už počas prvých chvíľ pobytu v Nursultane som si najviac uvedomil priateľské vzťahy Kazachov s Rusmi.
Nasledujúci deň, teda v utor
ok 30. apríla bolo vo veľkej hotelovej sále oficiálne otvorenie kongresu. V jednom príhovore oficiálnej predstaviteľky kazašského parlamentu zaznelo, že v ich ústave sa nepoužíva výraz národnostné menšiny, ale ústava sa začína slovami: My národy Kazachstanu…Zrejme má to hlboký význam, keďže v Kazachstane žijú predstavitelia okolo 130 národov, pričom v ich politike je dôraz kladený na trilingvizmus, teda popri kazašskom jazyku je tu v podobnom postavení ruský jazyk a súčasne je tu snaha, aby čo najviac obyvateľov ovládalo anglický jazyk. Po rusky sa tu možno dohovoriť všade a miestni ľudia ovládajú ruštinu na veľmi dobrej úrovni. Vo vystúpení amerického prof. Davidsona zaznelo, že okolo 20% obyvateľov USA doma nehovorí po anglicky a preto je tu snaha vytvárať akúsi formu amerického bilingvizmu. Na to poznamenal jeden delegát z predsedníctva kongresu, že skôr v Kazachstane bude trilingvizmus ako v Amerike bilingvizmus. Vystúpili aj ďalší významní predstavitelia spoločenského a politického života, pričom okrem iného boli prečítané pozdravné listy od kazašského a ruského prezidenta. Hádam najzaujímavejším bol fakt, že list prezidenta Putina prečítal Iľja Vladimirovič Tolstoj – pravnuk veľkého spisovateľa, v súčasnosti tiež poradca ruského prezidenta. My sme sa mali možnosť s ním pozhovárať po jeho zvolení za nového prezidenta MAPRAJALu. Bol to silný zážitok a dozvedeli sme sa viaceré zaujímavosti z legendárnej histórie a súčasnosti rodu tolstojovcov – je ich okolo 300 a raz do roka sa stretávajú v Jasnej Poľane. Najviac ich žije vo Švédsku. No spisovateľ medzi nimi nie je: Как может сегодня кто-то писать под фамилией Толстой! Spolu sme si pospomínali najmä na Dušana Makovického a náš vzácny spolubesedník mal z toho viditeľnú radosť. Pre mňa to bol veľmi silný zážitok. Ešte sa žiada dodať, že pestrý otvárací ceremoniál bol obohatený pôsobivým kultúrnym programom predstaviteľmi kazašskej kultúry.
Po obede v ten istý deň nás presunuli na pripravených autobusoch na miesto jednotlivých rokovaní kongresu, ktorým bola Euroázijská národná univerzita L. N. Gumiľova. Zrejme nie náhodou uvedená univerzita je pomenovaná podľa známeho ruského vedca, syna A. Achmatovovej, ktorý hlboko a na vynikajúcej vedeckej úrovni rozpracoval teóriu euroázie. Účastníci kongresu boli rozdelení do viacerých sekcií, hneď v utorok po obede boli na programe vystúpenia v okrúhlych stoloch, ktorých bolo 6. Nás samozrejme najviac zaujímal okrúhly stôl číslo 6 pod názvom Диалог со временем: сегодня и завтра культурологического направления иноязычного образования. Viedla ho prof. E. Kollárová a ako sme u nej zvyknutí, jej slovo bolo veľmi presvedčivé, ľudské a emočné. Vlastne celé rokovanie ovládli naši slovenskí rusisti. Na mňa hlboko zapôsobili vystúpenia M. Bujňáka, K. Borisovej, A. Koroľovej, ktorí mali čo prezentovať v podobe svojich učebníc a konkrétnej učiteľskej rusistickej praxe. Aj následná diskusia vychádzala z ich prezentácie. Bolo vidieť, že naši vystupujúci rusisti boli vynikajúco pripravení, vystupovali primerane suverénne a celkový dojem zo slovenského okrúhleho stola bol veľmi dobrý. Naši nemenovaní poslanci by sa mali čomu priučiť! Posilnení krásnymi patriotickými dojmami sme sa pobrali do dočasného hotelového domova a náš duch v ďalekej krajine cítil slovenskú pohodu. Nie sme až takí malí, veď hodnoty tvoria aj slovenskí ľudia, ktorí sa vedia presadiť na svetových podujatiach!
